přezdívka:
heslo:
registrace

Minimax.cz - minimax umeni

Co je minimax?
Minimax je umělecký server pro všechny autory. Vyjádřete se! Prezentujte své malby, fotografie, poesii či prózu, komentujte ostatní autory. Více informací
Žánry
Menu
Ikonka na web
Inzerce
Kdo je online
markus + 6 anonymů
Reklama Google
Statistiky
TOPlist
Half-life
johny45 - Tuesday, 08.03. 2005 - 19:14:04
Téma: Próza - Povídka



Half-life

Bolo nádherné júlové poludnie. Jedno z tých letných poludní, keď sa nemôžete nabažiť zázračných krás prírody. Jedno z tých, keď vás zaleje pocit bezdôvodného šťastia, že ste na zemi. Spev vtákov, okolo poletujúce motýle, vonku horúci vzduch, ktorý občas prelomí priateľsky chladný vietor, občas sa pri vás mihne nejaký ten nepríjemný hmyz, ale vy ho vôbec nevnímate a vstrebávate všetko naokolo celým telom.

Sedel som na brehu jazera. Okolo boli svieže stromy a neskutočne zelená tráva. Pod mojim zadkom a oklo neho boli malé kamienky a riedke trsy trávy, cez ktoré presvitala suchá (vlastne ani suchá, ani mokrá, ved viete, taká, aby sa človek ani nezaprášil, ani nezamazal, proste akurát na sedenie) pôda. Nadomnou stál veľký strom, ktorého kmeň mal hlboké ryhy a obdarúval ma príjemne chladným tieňom, ktorý sa plazil po všetkom, čo mu stálo v ceste. Na pokojnej hladine vody sa veselo ligotal odraz slnečných lúčov a akoby ten lesk všetkých ubezpečoval, že tá voda je priaťeľská, že sa v nej ani nedá utopiť. Pri brehu tá zázračná tekutina krásne lámala obraz obnaženého dna. A zvuk malých vlniek akoby hovoril milujem ťa.

Voda je niečo, čo sa dá naozaj obdivovať. Je to niečo jedinečné. Poznáte to, keď si zoženiete novú počítačovú hru a kvalitu grafiky často určujete podľa kvality spracovania vody. Je to niečo, čo sa snažia počítačoví grafici a animátori už dávno verne zobraziť a uviesť do správneho pohybu. Veľmi ťažko napodobiteľné, aby to čo najviac pripomínalo dokonale nedokonalú realitu.

Vtedy som si pripadal, ako v nejakej výborne prepracovanej počítačovej hre, alebo virtuálnej realite. Nevidel som skutočnú krajinu, iba dokonale zobrazenú, nevidel som skutočných ľudí, iba chabé modely ľudských postáv v diaľke.

Zobral som medzi prsty ploský kameň, ktorý ležal pri mne a hodil som žabku do vody. Kameň skákal veľmi dlho a voda sa mu zato odvďačovala jemným šplechotom do výšky.

Napravo odomňa sa hustota stromov začínala zväčšovať a kúsok ďalej bol les. Vedel som, že ten les nebol taký priateľský, ako voda. Akoby to bol nejaký iný, nebezpečný level. Akoby sem ani nepatril.

Nebol z tohto sveta, nevolal ľudí, aby sa prišli pozrieť na hrubé kmene majestátnych stromov, alebo na dlhé lúče slnka, ktoré ladne prenikali cez koruny tých stromov.

Ten les vábil ľudí na krásne, lesklé, farebné, sladké, ale jedovaté lesné plody, ktoré rástli na tmavých kríkoch s hlboko ohnutými konármi, oťaženými týmito plodmi. Ten les mi pripadal rozprávkový, ale zároveň temný, tajomný a niečím nebezpečný. Nie, neboli to jedovaté plody, ktoré mi naháňali strach. Bolo to ticho, ktoré z neho vychádzalo a predieralo sa až ku mne. Hrobové ticho, ktoré prehluší všetky ostatné zvuky. A bolo tam ešte niečo. Bol to nejaký tvor s čiernočiernymi očami, ktorý ma sledoval.

Nevidel som ho. Videl som iba tie čierne oči, v čiernej tme. Viem, je to nezmyselné vidieť čierne oči v čiernej tme, ale tieto oči boli iné. Tie svietili v tej temnote. Boli ešte temnejšie, ako tma a odrážalo sa na nich svetlo a strach. Nie strach z niečoho, ale samotný absolútny ľudský strach. Strach z existencie, alebo neexistencie. Nevidel som ani len obrysy nejakej postavy. Tá bola schovaná v tme. Ale tie oči ju prezrádzali.

Nevedel som, čo to bolo za tvora. Ale vedel som, že pozerá iba na mňa. Vedel som, že budem jeho korisť. Strážil si ma. Jeho oči si ma chránili a dávali pozor, aby mu jeho obeť neušla. Aby mu ju nevzal spod nosa (ak vôbec tá obluda nejaký nos má) niekto iný. Ale určite má čuch. Určite ma vetrí a cíti ma. Možno cíti môj strach, aj keď vtedy som si žiadny neuvedomoval.

Predstavoval som si, aké to musí byť v tom lese. Určite je tam tá najzelenšia tráva, akú som kedy videl a všade rastú vábivé, rozprávkovočervené muchotrávky. Zvieratá tam rozprávajú ľudskou rečou, vtáci spievajú piesne o láske a hmyz tam recituje básne o živote. Pobehujú tam malí, nezbední a zlomyseľní škriatkovia a v starej chatrči niekde uprostred toho lesa býva stará škaredá ježibaba. Ale aj škriatkovia, aj ježibaba boli iba nepríjemnými, ale nie nebezpečnými postavami. Vždy sa ich dalo nejakým vtipným spôsobom prekabátiť. To všetko bolo súčasťou toho lesa, ktorý nepatril do môjho sveta, ale ten nebezpečný tvor nepatril ani do tamtoho lesa a všetci jeho obyvatelia sa báli toho prízraku.

Kam vlastne patril ten netvor? Patril snáď do pekla? Alebo vyšiel z nejakých ešte horších temnôt, kde neplatí vôbec nič, iba strach a smrť a neprekonateľná sila? Nevedel som to. Ale vedel som, že to zviera, zverskejšie, ako ktorékoľvek skutočné zviera, čaká na mňa. Brúsi si zuby na moju krv. Bolo hladné a ja som bol preňho najbližšia a možno aj najchutnejšia potrava. Nevedel som prečo, veď na mne nikdy nebolo nič chutné. Nevedel som prečo ma chce dostať, ale bol som zmierený s tou skutočnosťou.

Tá ozrutná bytosť chcela moju smrť a ja som vedel, že sa jej nevyhnem. Predstavoval som si ju ako veľkého silného vlka s obrovskými špicatými zubami, ktoré sa zablysnú, keď na ne dopadne kúsok svetla.

Už som nepčoul spev vtákov, nevidel som v diaľke ľudí, len modrý motýľ, ktorý lietal okolo mňa, si sadol na moju ruku a umrel. Aj slnko bolo zrazu iné. Jeho lúče už nehladili nežne zem, ale akoby boli k nej, ku kmeňom stromov a ku všetkému, čoho sa predtým iba jemne dotýkali, násilím pripútané. Vzduch už nebol cítiť nijakou vôňou, bol bez zápachu a ťažko dýchateľný. Všetko akoby stmavlo, ale pritom bola intenzita svetla stále rovnaká. Akoby len nejaký šedý priesvitný závoj zahaľoval môj zrak.

Premohol ma čudný pocit. Vlastne niekoľko zmiešaných pocitov. Mal som naraz pocit úzkosti, strachu, ale aj úplného pokoja a príjemného odovzdania. Predomnou sa snažila nenápadne prejsť pomalá hnedá húsenica. Akoby nechcela, aby som ju zbadal, ale pritom vedela, že to nieje možné. Akoby si myslela, že keď na mňa nebude pozerať, neuvidím ju.

A vtedy sa mierne zatriasla zem. Oči z húštiny lesa sa pohli smerom ku mne. Vstal som a pohol som sa pomaly a pokojne smerom k vode, ktorá ma volala, že ma chce zachrániť. Trvalo iba niekoľko sekúnd, kým sa tá beštia dostala niekoľkými obrovskými skokmi ku mne, ale na moment som zahliadol to mohutné, polovlčie, poloľudské telo, tie ostré, nablýskané zuby a silné nohy, ktorými sa odrážala od zeme, tú srsť, ktorá sa na nej dokonale vlnila.

Už som vstúpil do vody, keď sa zrazu do môjho chrbta zabodlo čosi veľmi ostré a dlhé a hrot tej...veci...vyšiel von z môjho hrudníka, ale nemohol som vidieť, čo to je, iba som to cítil a badal som, ako sa mi vpredu na tele otvára veľká červená diera. Vedel som, že ten netvor má veľké zuby, ale toto bolo niečo iné. Musel mať niečo v ruke. Niečo, čo ale predtým nemal. Alebo som to iba nevidel. Nejaký oštep, alebo niečo podobné.

Moje mŕtve telo padlo do vody a pomaly ho jazero unášalo niekam do svojho stredu. Konečne sa opäť vyjasnilo a ja som zaujato sledoval, ako vtáky začali znova spievať, vlnky nežne žblnkať a šepkať milostné slová, slnko radostne svietilo, občas nad hladinu veselo vyskočila nejaká rybka, koruny stromov v diaľke viedli priateľskú debatu s vetrom a škvrny mojej krvi sa ľúbostne objímali a jemne bozkávali s vodou.

Související odkazy
· Přidat příspěvek k tématu

Nejčtenější příspěvek na téma Próza - Povídka:
KDYŽ SE VĚŠÍ LUSTR

Hodnocení příspěvku
Průměrné hodnocení: 5
Účastníků: 12


Zvolte počet hvězdiček:
hlasovat mohou i neregistrovaní!
Výborný
Výborný
Výborný
Výborný
Výborný
Výborný
Velmi dobré
Dobré
Povedený
Špatné

Možnosti
"Half-life" | Přihlásit/Registrovat | 5 komentářů
Komentáře vlastní jejich autoři. Neodpovídáme za jejich obsah.

Re: Half-life
Od: meritus - Tuesday, 08.03. 2005 - 20:25:42
(O uživateli | Poslat soukromou zprávu)
vážný. smutný... ale moc dobre napsany


[ Odpovědět ]


Re: Half-life
Od: fungus2 - Tuesday, 08.03. 2005 - 21:10:44
(O uživateli | Poslat soukromou zprávu)
Smutné a dobré.


[ Odpovědět ]


Re: Half-life
Od: Rendy - Tuesday, 08.03. 2005 - 21:12:10
(O uživateli | Poslat soukromou zprávu)
Podobnost čistě náhodná. Tomuto rozpoložení velmi dobře rozumím. Zajímavé je, že naše povídky začínají skoro stejně. http://www.minimax.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=363


[ Odpovědět ]

Minimax.cz - umělecký server pro všechny autory
redakce & disclaimer


Powered by Copyright © UNITED-NUKE. Všechna práva vyhrazena.
53 Čas potřebný ke zpracování stránky: 0.02 sekund